Žofia ,,žabka Ferenczová
Rozprávka o rodinke Najlepších
Kde bolo tam bolo, za kopcom kde stála mestská hromadná doprava a srnky prebehovali cez cestu, žila raz jedna rodina.
Som obyčajný človek s neobyčajnou povahou. Keď milujem tak milujem na plno, keď nenávidím neviem odpustiť a priateľstvo považujem za najkrajší cit vytvorený Bohom...Sama sa zmietam v pochybnostiach, hľadám podstatu bytia a keď nájdem zmysel života môžem tvrdiť, že som dokonale šťastná.... Zoznam autorových rubrík: žabacina, poviedky, z kuloárov našej školy...., phoesy, BoooK, Súkromné, Nezaradené
Kde bolo tam bolo, za kopcom kde stála mestská hromadná doprava a srnky prebehovali cez cestu, žila raz jedna rodina.
Bratislava. Nedeľňajší podvečer. Rande pod hradom. Ona a on.
Milujem ten pocit, keď mi ruky šteklia stebielka trávy. Ležím v nej a pozorujem oblohu. Zmráka sa a prvá kvapka mi dopadne na čelo...Prší. Počujem kroky. Niekto sa blíži. Zatvorím oči. Už v tej tráve nie som sama.
Viem ako urobiť muža šťastným. Pohladiť mu ego, vyzdvihnúť jeho sebavedomie. Pri mne bude výnimočný. Som krásna, inteligentná a šelma v posteli. Nie som žena na vzťah, ale jednu vec robím výnimočne. Som dobrá milenka.
Stojím pred zrkadlom...Vidím prvé vrásky na čele. Vlasy suché, bez objemu. Aj prsia by mohli byť väčšie, pevnejšie. Prečo sa mi stále tvorí akné? Otočím sa. O nič lepšie- pomarančová koža, strie. Som hrozná. A ešte mám aj nadváhu. To brucho už pod voľné tričko neschovám. Čo mám robiť? Chcem tak veľa, keď chcem byť dokonalá?
Poviem ti, čo chceš počuť. Chceš aby som ťa ľúbil? Budem....A čo sa stane potom? Odídem, pretože som mužská štetka. A zaplatila si...
Laura sedela na skladacej stoličke a fajčila cigaretu. Dospela, už nie je tým dievčaťom s ružovými okuliarmi. V minulosti jej svet hral farbami, teraz ich vystriedali odtiene šedej. Prišla na to, že svet je jedno veľké klamstvo. A vyhráva ten, čo vie klamať najlepšie.
Zdvihnem ruku k oblohe, otočím hlavu a vlasy sa mi prehodia na plecia. Cítim ako mi steká pot po tvári. Usmievam sa, pretože mi hrajú obľúbenú pesničku. ,,Ahoj, volám sa Mark," počula som tichý hlas....
Sedím na lavičke, v ruke držím obľúbenú čokoládovú zmrzlinu a pozorujem tváre... Zmrzlina sa pomaly roztápa. Steká mi po ruke, až cítím ako ma chladí na rozhorúčenej dlani. Obzerám sa. Všade vidím tváre. Nemé tváre, tváre nič nehovoriace, tváre ktoré neprejavujú žiadne city, súcit, či pozornosť.
Obklopovala ju nekonečná tma. Oči si však na šero privykli a matne rozoznávali obrysy práchnivejúceho nábytku. Bolo tu vlhko. Kvapkanie vody zo stropu v nej vyvolával pocit osamelosti. Čo sa môže skrývať v tejto temnej pivnici? Alebo je to zabudnutý sklad? Ako sa sem dostala, to nevedela. Odhadovala, že miestnosť je veľká ako futbalové ihrisko. Ako tak kráčala po klzkej zemi, zakopla. Oči sa jej sústredili na predmet, ktorý jej zabránil v prechode. Bolo to staré kreslo. Azda čalúnené, nevedela to naisto. Na tele jej začali naskakovať zimomriavky. Rukami ohmatala kreslo, či sa na ňom nenachádza dajaká zdochnutá krysa, alebo nebodaj niečo horšie. Pokladala za dobrý nápad schúliť sa doň a prečkať tmu.
Ako deti sme sa zabávali trením pravítka o naše malé naivné hlavy. Aj keď sme nemali predné zuby, boli sme šťastní. Dokázali sme rodičom , že pravítko a zákony elektrostatiky znehodnotia nejeden prísny cop. Každá akcia má svoju reakciu a dospievaním sme neostali iba pri pravítkach a vlasoch...
Práve som sa vybaľovala, keď mi zazvonil telefón. Na displeji mi svietilo Tomášovo meno. Ach, úplne som na neho zabudla. ,,No, poď dole," hovoril mi sebaisto, ,,s Aresom ťa čakáme." Tak som teda ukončila svoju predchádzajúcu činnosť a podujala som sa ich sprevádzať.
Každý chce zo života vyžmýkať čo najviac. Niekto to vzdá na základnej škole, iný sa prebojuje aj nástrahami strednej a tí, (ne)šikovnejší, zažijú aj vysokoškolský lesk slávy.
Kolesá auta so škripotom zabrzdili. Kláru to prebralo zo snenia a ocitla sa znova v realite.
Bola taká krásna. Úsmev na jej tvári prezrádzal, že nebo a zem sa pre ňu spojili. Vytvorili dokonalý celok, ktorý jej rástol v lone. Šťastie rozprestrelo náruč, objalo ju. Spolu kráčali ruka v ruke. Objavovali skryté túžby, pripravovali sa na život, ktorý práve začal kvitnúť. A práve vtedy, keď malo prísť na svet to drobulinké, bezbranné stvorenie, prišiel vietor. V jej očiach sa objavil strach, strach o milované dieťa. Bolo už neskoro. Vietor ho chytil za ručičku a spolu vzlietli...
Sedím si, je mi dobre. Teplá náruč nočnej lásky ma zohrieva a otvára nové možnosti na ďalší môj prenos. Jediný problém je len v tom, že je tu príšerná tma...